O tichu, obrazoch a slovách

Po celý život nás sprevádzajú rôzne príbehy a bola by škoda, ak by sa niektoré z nich nepremenili na dielo, ktoré zachytí pominuteľný moment a premení ho na trvalý zážitok, či už v podobe presne opísanej scény, alebo úprimného písaného slova.

Scenárista svoju vizuálnu myšlienku premení na text, zatiaľ čo spisovateľ textom vizuálnu myšlienku v čitateľovi prebúdza. Preto som sa pri písaní scenára naučil pozerať sa na svet bez zbytočných prívlastkov. Sústredil som sa len na to, čo je skutočne dôležité a viditeľné pre tvorcov filmu, aby mali jasnú kostru pre vizuálny zážitok. Pochopil som, že vo filme emócia nevzniká z prídavného mena, ale z konkrétneho činu a svetla, ktoré naň dopadá.

Písanie knihy je však úplne niečo iné. Je to ako pozerať sa na svet cez vrstvy subjektívnych vnemov a vnútorných monológov, kde každé slovo slúži na to, aby v čitateľovi vyvolalo presnú emóciu alebo vôňu, ktorú kamera nikdy nedokáže zachytiť.

Verím v silu dobre vyrozprávaného príbehu, a to ma viedlo k napísaniu môjho prvého scenára k celovečernému filmu, ktorému momentálne hľadám cestu na obrazovky alebo filmové plátno.

Verím, že dobrý príbeh dokáže spojiť ľudí a poskytnúť im nový pohľad na svet. Práve preto som sa rozhodol napísať aj svoj prvý post-apokalyptický román Ticho.

Mojím cieľom je dokončiť Ticho a ponúknuť ho čitateľom, aby každý mal možnosť zamyslieť sa nad tým, že obyčajné ticho nemusí byť iba oázou pokoja, ale aj predzvesťou prichádzajúcej katastrofy.

Scenárom Deväť dní a knihou Ticho, môj príbeh ale nekončí. V myšlienkach som už v deji ďalšieho príbehu, ktorého kostru už mám načrtnutú v myšlienkach a začnem ho písať po vydaní Ticha.

Ak vás zaujíma, ako sa tieto myšlienky menia na slová, pozývam vás do Mojej knižnice.

Vo chvíľach, keď moje príbehy na chvíľu stíchnu, mením pero za štetec a hľadám novú inšpiráciu v maľovaní obrazov, ktoré mi pomáhajú vidieť svet v iných farbách a tvaroch.