O tichu, obrazoch a slovách

Po celý život nás sprevádzajú rôzne príbehy a bola by škoda, ak by sa niektoré z nich nepremenili na dielo, ktoré zachytí pominuteľný moment a premení ho na trvalý zážitok, či už v podobe presne opísanej scény, alebo úprimného písaného slova.

Scenárista svoju vizuálnu myšlienku premení na text, zatiaľ čo spisovateľ textom vizuálnu myšlienku v čitateľovi prebúdza. Preto som sa pri písaní scenára naučil pozerať sa na svet bez zbytočných prívlastkov. Sústredil som sa len na to, čo je skutočne dôležité a viditeľné pre tvorcov filmu, aby mali jasnú kostru pre vizuálny zážitok. Pochopil som, že vo filme emócia nevzniká z prídavného mena, ale z konkrétneho činu a svetla, ktoré naň dopadá.

Písanie knihy je však úplne niečo iné. Je to ako pozerať sa na svet cez vrstvy subjektívnych vnemov a vnútorných monológov, kde každé slovo slúži na to, aby v čitateľovi vyvolalo presnú emóciu alebo vôňu, ktorú kamera nikdy nedokáže zachytiť.

Verím v silu dobre vyrozprávaného príbehu, a to ma viedlo k napísaniu môjho prvého scenára k celovečernému filmu, ktorému momentálne hľadám cestu na obrazovky alebo filmové plátno.

Verím, že dobrý príbeh dokáže spojiť ľudí a poskytnúť im nový pohľad na svet. Práve preto som sa rozhodol napísať aj svoj prvý post-apokalyptický román Ticho.

Mojím cieľom je dokončiť Ticho a ponúknuť ho čitateľom, aby každý mal možnosť zamyslieť sa nad tým, že obyčajné ticho nemusí byť iba oázou pokoja, ale aj predzvesťou prichádzajúcej katastrofy.

Scenárom Deväť dní a knihou Ticho, môj príbeh ale nekončí. V myšlienkach som už v deji ďalšieho príbehu, ktorého kostru už mám načrtnutú v myšlienkach a začnem ho písať po vydaní Ticha.

Ak vás zaujíma, ako sa tieto myšlienky menia na obrazu a slová, pozývam vás do Mojej knižnice.